Pod záštitou Medzinárodnej asociácie divadiel pre deti a mládež (ASSITEJ) sa od roku 2001 oslavuje Svetový deň divadla pre deti a mládež
Ide o celosvetovú akciu vyzdvihujúcu významnú úlohu, ktorú môže divadlo zohrávať v životoch mladých divákov a tvorcov. Na celom svete sa na počesť Svetového dňa divadla pre deti a mládež konajú slávnosti, festivaly a predstavenia organizované pre deti a mládež a deťmi a mládežou. Každý rok sa po celom svete realizujú aktivity od konferencií, vystúpení, workshopov, seminárov a špeciálnych mediálnych udalostí spojených s touto divadelnou oslavou detí a mládeže. Rok 2020 bude vzhľadom k svetovej pandémii SARS-CoV-2 výnimkou, pretože mnoho divadelných budov a kultúrnych centier sú zatvorené. Každoročne však ASSITEJ osloví významného divadelníka či aktivistu, aby v tento deň napísal posolstvo k Svetovému dňu divadla pre deti a mládež. V minulosti to boli napr. Mohamad Al Jounde zo Sýrie, držitel Mezinárodnej ceny detských práv, americký spisovateľ a ilustrátor Mo Willems, mexický spisovateľ Francesco Hijonosa, Jenny Sealey, umelecká riaditeľka divadelnej spoločnosti Graeae Theatre Company a spoluriaditeľka Para-olympijských hier v Londýne v roku 2012, Malala Yousafzai, nositeľka Nobelovej ceny za mier, francúzska Guila Clara Kessous, nositeľka ocenenia Umelec UNESCO za mier alebo Augusto Boal, divadelník z Brazílie. Vôbec prvou autorkou posolstva v roku 2001 bola Suzanne Osten, producentka a umelecká riaditeľka súboru Unga Klara zo Švédska.
Tento rok je autorom posolstva Yoshi Oida, herec, režisér, dramatik. Narodil sa v prefektúre Hjógo roku 1933. Momentálne žije v Paríži. Začínal ako herec v súboroch Bungakuza a Shiki. Od roku 1970 pracoval s Petrom Brookom v CIRT. Hral napríklad v inscenáciách Mahábhárata, Búrka či Muž, ktorý v réžii Petera Brooka alebo v inscenácii Shunkin Simona McBurneyho. Sám tiež režíroval množstvo činoherných a operných inscenácií. Jeho kniha An Actor Adrift vyšla roku 1989, preložili ju do sedemnástich jazykov a pokladá sa za „hereckú bibliu“. Francúzska vláda mu udelila tieto pocty: Chevalier de l'Ordre des Arts et des Lettres (1992), Officier de l'Ordre des Arts et des Lettres (2007) a Commandeur de l'Ordre des Arts et Lettres, France (2013).
Posolstvo k Svetovému dňu divadla pre deti a mládež 2020:„Od chvíle čo som sa narodil, som neustále napodobňoval svojich rodičov. Ako chodiť, ako jesť, ako hovoriť. To všetko som sa naučil od nich. A keď už som bol dosť veľký, keď som začal viac chápať, vzali ma rodičia do divadla. To bola pre mňa kúzelná zem. Prvé, čo ste pri príchode do divadla videli, bola stiahnutá opona. Spomínam si, že som s veľkým očakávaním čakal kým sa zdvihne a čo bude za ňou. Keď sa konečne otvorila, zjavil sa snový svet tvorený scénografiou, svetlami a kostýmami. Niekedy pôsobil skutočne, niekedy to bola neskutočná krajina. Herci v rôznych kostýmoch plakali, smiali sa, spievali a tancovali. Cez prestávku sme počuli údery a rachot. Keď to bolo malé divadlo a ja som sedel v prvom rade, mohol som nadvihnúť oponu a nakuknúť. Prestavba napodiv prebiehala tak, že veľký kus dekorácie jednoducho odišiel. Doma som potom hercov napodobňoval. Najradšej som mal úlohu samuraja. Nakreslil som si mužné obočie, vyrobil si parochňu a s kamarátmi šermoval s bambusovými mečmi. Keď som bol v siedmej triede, vyrábal som si už scénografické modely, točne a návrhy osvetlené miniatúrnymi žiarovkami a s tým všetkým som samozrejme skúšal aj prestavby.Keď som vyrástol z týchto pokusov, dostal som sa do profesionálneho divadelného súboru. Vtedy ale žiadna škola súčasného divadla nebola. Išiel som teda k majstrovi tradičného divadla a naučil som sa to, čo sa podľa zvyklostí v divadle odovzdáva. Naučiť sa tradičné divadlo znamená napodobňovať to čo robí majster, a snažiť sa byť presne ako on. Potom sa mi jedného dňa nečakane pošťastilo pracovať s Petrom Brookom. Prvá lekcia s ním spočívala v improvizácii, čo som predtým vôbec nepoznal. Netušil som, čo robiť, tak som začal kombinovať konvenčné pohyby, ktoré som sa v Japonsku naučil. Jedného dňa mi ale Brook dal pripomienku: "Nenapodobňujte tradičné japonské divadlo." Bolo to ako by ma hodil do vody. Nemal som čoho sa chytiť, ako vrak lode som sa nechal unášať sem a tam. Ale bol to moment kedy som začal prvýkrát premýšľať o tvorbe. Uvedomil som si, že moja práca nespočíva len v reprodukovaní toho, čo tu už bolo po vzore tradičného divadla, ale vo vytváraní vlastného výrazu. Čo neznamená vytvárať z ničoho niečo ako Boh, ale napodobňovať to, čo už bolo, a prekonávať to. Van Gogha inšpirovalo Ukiyoe, Picasso hľadal podnety v africkom umení, Miró zase v čínskom. Všetko vzniklo z toho, čo už tu bolo predtým. Moja cesta bola zrejme rovnaká. Napodobňoval som v živote všetko, čo som v divadle videl a počul, a potom som sa snažil prekonať to. Vďaka tejto skúsenosti som našiel spôsob života, ktorý divadlo prekračuje a prekonáva.
Mgr. art. Alexandra Štefková, PhD., Národné osvetové centrum, Bratislava
Mgr. Silvia Bartáková
